Zaujímavosti o prepeličkách a ich chove

Prepelice sú hrabaví vtáci, ktorí sa radia do čeľade bažantovitých a podčeľade jarabice. Prirodzene sa vyskytujú v Európe, Ázii, Afrike, Austrálii a na Novom Zélande a najčastejšie ich môžete uvidieť na trávnatých a krovinatých územiach.

V Slovenskej republike voľne žije prepelica poľná, čo je aj napriek svojmu zavalitému telu najmenší zástupca bažantovitých vtákov v Európe, keď dosahuje dĺžku len okolo 20 centimetrov a hmotnosti najviac 130 gramov. Typické je pre ňu nenápadné sfarbenie korešpondujúce s jej plachosťou. Perie na chrbte a hlave je husto pokryté tmavohnedými škvrnami a brucho majú prepelice svetlohnedé. V prírode ako potravu hľadajú hlavne semená, bobule či mladé rastliny a nepohrdnú ani drobnými bezstavovcami, ktoré chytajú na zemi, a larvami vyhrabanými z pôdy. Mäkký hmyz a pavúky sú potravou najmä pre mláďatá, u dospelých jedincov prevláda v potrave rastlinná zložka.

V tuzemských chovoch sa pre úžitok obvykle chovajú prepelice japonské, ktoré sa delia na nosný a mäsový typ. Chovajú sa z rovnakého dôvodu ako napríklad populárna sliepka – pre vajcia a mäso. Prepeličie vajcia v priemere váži asi 13 gramov, takže je pre predstavu približne štyrikrát až päťkrát menšie ako vajcia slepačie, pričom nosná prepelica znáša zhruba 300 kusov vajec ročne a mäsová najviac 250 vajec za rok. Vajcia prepelíc mäsového typu však bývajú o trochu väčšie ako u nosného, ​​vážia približne 15 gramov oproti 11 gramom v prípade nosného typu prepelice. Aj napriek ich veľkosti sa dá z prepeličích vajec vďaka ich vysokému počtu v kuchyni všeličo vytvoriť. Škrupina vajec je škvrnitá a každé vajce vďaka tomu získava unikátny vzhľad.

Pokiaľ dostanete chuť na prepeličie mäso, tak aby ste sa najedli, je dobré chovať mäsový typ prepelíc, ​​ktorého zástupcovia dosahujú hmotnosť až 300 gramov, zatiaľ čo tie nosné maximálne 180 gramov. Neurobíte chybu, keď prepeličku pripravíte s plnkou a so slaninou. Prepeličie mäso je veľmi krehké a naozaj chutné. Obsahuje málo kalórií a tuku.

Prepelice možno chovať buď v klietkach, alebo vo voliére. Lepšou možnosťou je chovať prepelice v klietkach, každá by pritom mala mať svoju vlastnú. Vzhľadom na to, že sa bežne chová viac prepelíc naraz, klietky pre prepelice sa obvykle vyrábajú ako sústava niekoľkých klietok dohromady a často sú viacposchodové. Čím väčší priestor prepelice v klietke majú, tým lepšie.

Priestranná voliéra, v ktorej sa v domácich podmienkach prepelice často chovajú, by sa mohla s ohľadom na ponúkaný priestor javiť výhodnejšie, ale opak je pravdou. Pokiaľ sú prepelice v jednom priestore vedľa seba, spôsobuje to u nich stres a to má za následok zníženie znášky vajec. V prípade, že tomuto spôsobu chovu napriek tomu dáte prednosť, musíte tiež počítať s tým, že vajcia budú prepelice znášať všade, kde ich napadne, a tým ľahšie dôjde k ich znečisteniu a prípadne aj rozbitiu. Čiastočne tomu možno predísť umiestnením znáškových hniezd do voliéry.

Pretože sú prepelice plaché, musíte k ich chytaniu pristupovať s náležitou opatrnosťou, aby ste im neublížili. Pokiaľ ich nečakane prekvapíte a budete príliš horliví, budú sa zo všetkých síl snažiť uletieť alebo utiecť.

Dobrou pomôckou na odchyt prepelice je podberák na ryby. Potom, čo prepeličku prikryjete podberákom, ju môžete pomaly vziať do rúk. Ideálne ju držte za krídla a beháky, čím minimalizujete riziko, že sa vám vyšmykne. Keby ste ju chytali alebo len ledabolo držali za perie, perie vyšklbnete a prepelica sa dá na úťek. Ide o takzvané úľakové pelichanie.